ĽADOVCOVÁ VEDA
Ako vznikol Jökulsárlón a prečo stále rastie
Lagúna mladšia ako živá pamäť: ako ustupujúci jazyk ľadovca Vatnajökull vytesal Jökulsárlón, prečo je najhlbším jazerom Islandu a prečo stále rastie.
Check dates and availability ↗Ľadovec, ktorý dosiahol k moru
Breiðamerkurjökull je jedným z najväčších výtokových jazykov ľadovca Vatnajökull, objemom najväčšej ľadovej čiapky Európy. Po väčšinu doby osídlenia tiekol takmer až k Atlantiku a medzi svojím čelom a príbojom nechával len tenký pruh čierneho piesku. Ako v priebehu storočí postupoval a ustupoval, správal sa ako pomalý buldozér — drvil podklad pod sebou a tlačil sutinu pred sebou do morén. Kľúčové je, že ľad bol hrubý, ťažký a v pohybe, takže sa zarezával nielen dopredu, ale aj dole, a v podloží vyhĺbil panvu, ktorá neskôr pojala lagúnu. Bez tohto úvodu Jökulsárlón nedáva zmysel: jazero je tvarom, ktorý za sebou ľadovec zanechal, keď ustúpil.
Roklina vyhĺbená pod úrovňou mora
Detail, ktorý z toho robí z obyčajného tavného jazierka niečo pozoruhodné, je hĺbka. Ako sa Breiðamerkurjökull sunul vpred, vyhĺbil koryto siahajúce hlboko pod úroveň mora — preto je Jökulsárlón dnes podľa všeobecnej mienky najhlbším jazerom Islandu, so zverejnenými meraniami v rozmedzí zhruba od 248 do viac ako 284 metrov. Ten rozptyl nie je dôsledkom nedbalého merania, skôr ide o pohyblivý cieľ: panva sa stále zväčšuje. Keďže dno leží pod úrovňou mora, lagúna je s oceánom prepojená, namiesto toho, aby sa nad ním len týčila, a práve táto jediná skutočnosť určuje takmer všetko ostatné na tomto mieste — prílivy, slanosť aj fakt, že nezamŕza ani v najhlbšej islandskej zime.
Zrodená okolo roku 1930
Jökulsárlón patrí k mála prírodným pamiatkam svetovej úrovne v Európe, ktoré sú mladšie ako živá pamäť. Ešte na začiatku dvadsiateho storočia siahal Breiðamerkurjökull takmer k brehu a lagúna vôbec neexistovala. V teplejších desaťročiach po konci devätnásteho storočia sa ľadovec začal sťahovať z panvy, ktorú vyhĺbil, a okolo rokov 1934 – 35 sa táto priehlbina začala plniť tavnou vodou. Počas niekoľkých desaťročí sa z jazierka stalo jazero. Ľudia, ktorí vyrástli na usadlostiach pozdĺž tohto pobrežia, si v zásade môžu pamätať dobu pred vznikom Jökulsárlón — čo je naozaj zvláštna vec, ktorú možno povedať o mieste, ktoré dnes zdobí obálky sprievodcov.
Prečo stále rastie
Proces, ktorý lagúnu vytvoril, sa nezastavil. Čelo ľadovca Breiðamerkurjökull sa ďalej sťahuje — v posledných rokoch rádovo o 200 metrov ročne, hoci tempo sa mení — a s každým ustúpeným metrom pribúda otvorenej vody nad hlbokou skalnou roklinou. Lagúna od 1970. rokov vzrástla zhruba štvornásobne, z asi 8 km² na niekde medzi 18 a 25 km², podľa toho, aký prieskum čítate. Teplejšie letá zrýchľujú topenie na odlamujúcom sa čele aj na povrchu a spojenie s morom cez príliv pomáha ľad okusovať aj zospodu. V praxi je Jökulsárlón, ktorý dnes fotíte, merateľne väčší než ten, ktorý videli skorší návštevníci.
Čo je to teľenie ľadovca a prečo je ľad modrý
Ľadovcové kryhy vznikajú teľením — čelo ľadovca sa láme tam, kde narazí na hlbokú vodu. Vztlak a ťah prílivu ľad podomieľajú, kým sa neodlomia celé kryhy, niekedy s prasknutím, ktoré je počuť cez celú lagúnu, a nezačnú plávať voľne. Ten ľad je starý: začal ako sneh, ktorý napadol na vysokej náhornej plošine Vatnajökull, bol zasypaný, stlačený a po stáročia pomaly unášaný z kopca dole. Práve kvôli tomuto stlačeniu toľko ľadu žiari hlboko elektricky modro — uväznené bubliny vzduchu sú vytlačené, kým hustý ľad nepohlcuje všetky farby okrem modrej. Biele kryhy sú mladšie alebo prevzdušnenejšie; čierne pruhy sú sopečný popol pohltený pri minulých erupciách a unášaný vo vnútri ľadu dole. Podľa týchto farieb možno vyčítať históriu ľadu.
Jazero, ktoré si stále píše vlastnú budúcnosť
Krátky kanál Jökulsárlón k moru sa pomaly rozširuje a prehlbuje a pozorovatelia už dlho upozorňujú, že príboj postupuje späť smerom k mostu Ring Road nad výtokom — tamojšie pobrežie už bolo viackrát spevňované. Ak sa pozriete dostatočne ďaleko dopredu, osud lagúny je zviazaný s osudom ľadovca: ako sa Breiðamerkurjökull ďalej sťahuje do vnútrozemia a stenčuje, panva sa bude ďalej plniť a niektorí vedci očakávajú, že sa zátoka nakoniec plnšie otvorí Atlantiku. Nič z toho nie je isté a časové horizonty sú dlhé a neisté. Zdôrazňuje to však základnú povahu tohto miesta — nejde o hotovú krajinu, ale o krajinu viditeľne a aktívne vo výstavbe.